Hnutie Polisario

Hnutie Polisario
Hnutie Polisario. (Zdroj: BBB.co.uk.)

Názvy Polisario, Hnutie Polisario či Frente Polisario sú španielskou skratkou z názvu Frente Popular de Liberación de Saguía el Hamra y Río de Oro, čo možno voľne preložiť ako Ľudové hnutie lieberálnosti oblastí Saguia el-Hamra a Río de Oro. Ide o hnutie bojujúce proti Maroku, a jeho cieľom je dosiahnutie samostatnosti Západnej Sahary.

V roku 1971 na marockých univerzitách začali aktivizovať sahrawskí študenti. (Sahrawi je často používané označenie pre Západnú Saharu). Vznikla tak organizácia známa ako The Embryonic Movement for the Liberation of Saguia el-Hamra and Rio de Oro. Ako organizácia silnela a získavala politický potenciál snažila sa aj získať medzinárodné uznanie, napr. arabských krajín Alžírska a Maroka, no organizácii sa dostalo len chabých náznakov od Líbye či Mauritánie. Hnutie sa nakoniec rozhodlo premiestniť do Španielmi kontrolovanej Západnej Sahary kde sa chceli pripraviť na ozbrojený boj.

Hnutie Polisario bolo formálne založené 10. mája 1973. Cieľom organizácie bolo ukončiť španielsku nadvládu nad týmto územím. Hnutie sa, ako už bolo povedané, nijak nebránilo ozbrojenému boju. Prvým generálnym tajomníkom hnutia sa stal El-Ouali Mustapha Sayed. K prvej ozbrojenej akcii došlo 20. mája. Vtedy došlo k prepadnutiu mesta Khanga. Tam sa nachádzala posádka jednotiek zvaných Tropas Nomadas, čo boli domorodé jednotky bojujúce na strane Španielska. Táto posádka podľahla a jej zbrane sa stali novým inventárom hnutia. Hnutie rýchlo nadobúdalo na sile a získavalo kontrolu nad rozsiahlymi územiami púštnej krajiny. Významnou pomocou boli aj dezertéri z Tropas Nomadas. Tí so sebou doniesli potrebné vybavenie, ale aj tréning. Okolo roku 1975 sa odhadovala bojová sila hnutia na 800 mužov a žien v zbrani. Táto ne prvý pohľad nepočetná jednotka mala ale k dispozícii rozsiahlu sieť ktorá jej poskytovala životne dôležitú podporu. Samozrejme otázkou Západnej Sahary sa začala zaoberať aj OSN. Misiu v Západnej Sahare viedol Simeon Aké. OSN chcela dosiahnuť politickú dohodu s ktorou by súhlasili všetky strany, čo sa Španielsku moc nepozdávalo. Faktom je, že Polisario sa relatívne rýchlo stalo najvplyvnejšou politickou organizáciou v Západnej Sahare.

Avšak pre hnutie Polisario platili rovnaké pravidlá partizánskeho boja ako pre iné partizánske skupiny, takže si nemohlo priskoro dovoliť pristúpiť k boju ako pravidelná armáda. Polisario sa držalo partizánskej taktiky boja a premiestnilo svoje veliteľstvo do mesta Tindouf na západe Alžírska. Ďalšie dva roky boli poznačené ešte rýchlejším vzostupom hnutia čo bolo dané aj prílevom utečencov zo Západnej Sahary do utečeneckých táborov v Alžírsku. Tí zo sebou doniesli potrebné zbrane a zdroje pre ďalší boj. Bojové oddiely sa rozrástli na niekoľko tisíc členov, ťavy boli nahradené modernými džípmi vhodnými do tamojšieho terénu a muškety z 19. storočia nahradili moderné útočné pušky. Došlo aj k reorganizácii ozbrojeného krídla vďaka čomu bolo schopné viesť účinnejšie partizánske útoky v štýle „udri a uteč“.

Konflikt sa rozšíril aj na susednú Mauritániu. Tamojší režim Oulda Daddaha ktorého oporou bola malá armáda o sile 3 000 mužov bol príliš slabý na to, aby čelil útokom povstalcov. Terčom týchto útokov sa opakovane stali železné bane v Zouerate. Kvôli zníženým ziskom z ťažby, ktorá bola hlavným zdrojom štátnych príjmov, režim slabol. Oslabená bola aj samotná armáda, a to najmä etnickými rozdielmi. Černošskí vojaci z juhu sa nechceli pliesť do konfliktu, ktorý považovali za arabský problém. Na druhej strane, Moori a Sawahari zo severu sympatizovali s hnutím Polisario. Dalo by sa ale povedať že tí bol v menšine, a to nielen kvôli strachu z regionálnych ambícií Maroka, ale aj kvôli závislosti Daddahovho režimu z marockej vojenskej pomoci.

Mapa Západní Sahary
Mapa Západní Sahary. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Pri obrane Mauritánie sa aktívne angažovalo aj Francúzsko. Významnú úlohu zohralo francúzske letectvo ktoré nasadilo lietadlo SEPECAT Jaguar. Lietadlá dokázali svoj význam pri bombardovaní vojenskej kolóny Polisario ktoré mierila do Mauritánie. Ďalšiu ranu Polisario utrpelo pri útoku na Nouakchott keď zomrel významný predstaviteľ hnutia El Ouali. No bolo by naivné predpokladať, že by tieto straty výrazne zasiahli hnutie. El Ouali bol rýchlo nahradený Mohamedom Abdelazizom. Francúzska angažovanosť ale nedokázala zabrániť pádu Daddahovho režimu. Ten bol zvrhnutý v roku 1978 armádnymi dôstojníkmi ktorí chceli presadiť ukončenie bojov. Krátko po prevrate bolo aj podpísané prímerie s hnutím Polisario. Mierová zmluva bola definitívne podpísaná 5. augusta 1979. Nová mauritánska vláda stiahla svoje vojská a v zmluve uznala sahrawská práva v oblasti Západnej Sahary. To malo pochopiteľne za následok citeľné zhoršenie vzťahov s Marokom. Marocký kráľ Hassan II. vzniesol aj nárok na oblasť ktorú evakuovala Mauritánia (Tiris al-Gharbiya). Nakoniec bola táto oblasť anektovaná Marokom v auguste 1979.

Prebiehajúci konflikt začal stagnovať po tom, ako Maroko začalo v polovici osemdesiatych rokov stavať obranný val. Armáda sa tak snažila obrániť ekonomicky dôležité oblasti Západnej Sahary ako napr. Bou Craa (zásoby fosforu), El-Aaiun, Smara známe ako „užitočný trojuholník“. Aj keď sa tak podarilo dosiahnuť pat, ani jedna strana nebola schopná dosiahnuť významný úspech. Vojna pokračovala v podobe prestreliek či delostreleckého ostrelovania, čo naďalej oslabovalo marockú vládu. Polisario de facto ešte aj dnes ovláda, alebo si aspoň udržiava silný vplyv, rozsiahle územia na východ od obranného valu, no toto územie predstavujúce asi tretinu územia Západnej Sahary si len ťažko môže nájsť ekonomické uplatnenie a je takmer neobývané. Problémom sú aj mnohé zamínované oblasti ktoré sú pretrvávajúcim problémom aj napriek niekoľkým odmínovacím misiám ktoré organizovalo OSN. Maroko na druhej strane značne rozšírilo infraštruktúru a priemyselnú základňu v el-Aainu, ale aj ostatných oblastiach „užitočného trojuholníka“.

Bolo len otázkou času kedy sa tento stav pretaví v zastavenie bojov. Stalo sa tak 6. septembra 1991. Dohliadaním nad prímerím bola poverená misia OSN MINURSO. Zastavenie bojov bolo dohodnuté s prísľubom referenda o budúcnosti oblasti. No ani zďaleka sa nedá hovoriť o idylickom vývoji udalostí. Referendum sa stále odkladalo, pri rokovaniach sa stále celý proces vracal na začiatok, a zúčastnení sa neboli schopní dohodnúť ani na tom, kto bude mat právo voliť. Aby toho nebolo málo, v roku 2003 karty zamiešal ešte tzv. Bakerov plán. Maroku to možno vyhovovalo, no hnutiu Polisario určite nie. Hnutie pohrozilo obnovením násilných akcií a silno kritizovalo to, že sa situácia nachádzala v stave „ani mieru ani vojny“. Bolo očividné, že z utečeneckých táborov silnej tlak na obnovenie odboja, no hnutie rešpektovalo zastavenie paľby.

Počas apríla 2007 sa Maroko rozhodlo, že vytvorí samosprávny orgán pôsobiaci na území Západnej Sahary Royal Advisory Council for Saharan Affairs (CORCAS). Úlohou orgánu bolo s istým stupňom autonómie spravovať územie Západnej Sahary. V strede mesiaca bol tento nápad prezentovaný pred United Nations Security Council a rýchlo získal podporu Francúzska a USA. Polisario síce v tomto čase súhlasilo s volebným právom Maročanov žijúcich v Západnej Sahare počas plánovaného referenda o samostatnosti, no stále ostro kritizovalo marocké kroky. OSN berúc ohľad na chabé pokroky pritlačila na obe strany aby prijali dohodu ktorú budú akceptovať všetky strany. Nasledovalo ďalšie kolo rokovaní známe ako Manhassetské rokovania. V rokoch 2007 a 2008 sa zatiaľ konali štyri kolá rokovaní. Jablkom sváru sa stala možnosť vyhlásenia samostatnosti na hlasovacích lístkoch. Po koketovaní o rôznych autonómiách ale Maroko nakoniec úplne odmietlo premýšľať o možnosti samostatnosti.

Španielsko definitívne opustilo svoju kolóniu 27. marca 1976. Už deň na to vtedy už vplyvné hnutie Polisario vyhlásilo Sahrawskú arabskú demokratickú republiku (Sahrawi Arab Democratic Republic - SADR). Avšak vláda, parlament aj súdna moc sídlili v exile, a to v susednom Alžírsku. V ústave bol prísľub, že pôjde o demokratickú krajinu s tržným hospodárstvom a voľnou možnosťou podnikania. Abdelaziz bol prezidentom viac než tri desaťročia. SADR je členom Africkej únie, no nie OSN, pričom krajina bolo uznaná 43 krajinami, pričom zväčša ide a africké a latinskoamerické krajiny. Hlavné základne hnutia Polisario aj SADR je v juhoalžírskom hraničnom meste Tindouf, konkrétne v tamojšom utečeneckom tábore. No formálne má Západné Sahara aj hlavné mesto, a síce Bir Lehlou na severozápade krajiny. Podľa ústavy je hlavným mestom El Aaiún, to je ale pod kontrolou Maroka.

Hnutie Polisario je z politického hľadiska nacionalistickým hnutím ktorého hlavným cieľom je vznik samostatnej Západnej Sahary. Ideologicky ďalej nie je vyprofilované, a budúcnosť krajiny necháva na budúci demokratický vývoj. Hnutie samo o sebe tvrdí, že zastrešuje všetky politické smery ľudí Západnej Sahary. V dôsledku znenia ústavy si ale v sedemdesiatych rokoch hnutie osvojilo socialistickú republiku, no v roku 1991 bolo hnutie silným zástancom voľného obchodu. Hnutie zároveň tvrdí, že jakmile bude dosiahnutý jeho cieľ, teda získanie samostatnosti a nastolenie demokracie, zúčastní sa politického života ako radová politická strana.

Polisario sa dlhodobo stavia proti teroristickým útokom proti civilistom, a dokonca vyslovilo sústrasť Maroku po útokoch v Casablance z roku 2003. To má byť dôkazom „čistého“ boja za samostatnosť. Od roku 1989 keď vošlo v platnosť zastavenie bojov Polisario prešlo na mierové metódy presadzovania samostatnosti, pričom prisľúbilo udržanie tohto trendu dovtedy, kým Maroko bude dodržiavať podmienky s ktorými bol zastavenie bojov dohodnuté, teda mimo iné hlavne referendum o samostatnosti. Zároveň si ale hnutie v prípade nedodržania týchto podmienok vyhradzuje práve na obnovenie ozbrojených akcií. Práve k tomu neraz spel vývoj udalostí, napr. v roku 1991 keď Maroko odstúpilo od plánu pojednávajúceho o osídľovaní, čo v roku 2003 keď Maroko odmietalo podpísať Bakerov plán. Zaujímavý bol aj vývoj vzťahov hnutia s Mauritániou. Po roku 1979 je vzájomný postoj viac-menej neutrálny a nie sú hlásené ani žiadne ozbrojené zrážky.

Ďalšia kapitola západosaharského odboja sa začala písať v roku 2005 keď začali rozsiahle protimarocké protesty. Zdroje hnutia označovali protesty za Intifádu za nezávislosť a silne ich podporovalo, pričom ich prezentovalo ako ďalší nátlak na marockú vládu. Polisario označilo nenásilné protesty ako alternatívu k ozbrojenému boju, no stále si ponechávalo právo na boj v prípade, že nedôjde k referendu.

Alžírsko bolo od roku 1975 v podstate hlavným spojencom hnutia. Bez prestávky viac než tridsať rokov dodávalo hnutiu zbrane, zásoby, peňažnú pomoc a poskytovalo výcvik. Aj na diplomatickej pôde bolo najsilnejším hráčom podporujúcim Polisario.

Veliteľ Lahbib Ayoub, jeden zo zakladajúcich členov hnutia, v interview pre The European Strategic Intelligence and Security Center dokázal vplyv Alžírska tak, že povedal, že Mohammed Abdelaziz bol na svoju funkciu dosadený vďaka podpore Alžírska ktoré ho považovalo za svojho muža. Tak sa stalo aj napriek faktu, že Abdelazziz vôbec nepochádzal z nejužšieho vedenia zakladajúcich členov spomedzi ktorých by sa výber človeka na jeho funkciu predpokladal. Avšak na druhej strane poznamenal, že Alžírsko poskytovalo hnutiu všetko, resp. takmer všetko, čo bolo potrebné.

V roku 1991 došlo v zásadnej reštrukturalizácii hnutia. Do tohto roku totiž hnutie aj napriek niektorým menším zmenám fungovalo rovnako ako pred rokom 1975, teda ako malá úzko zomknutá skupina s nie viac než niekoľkými stovkami členov. To malo za následok, že sa vyskytlo niekoľko pokusov o prenesene zodpovedností na iných ľudí, najmä vo veciach vedenia samotnej bojovej činnosti. Väčšina moci bola v rukách generálneho tajomníka a deväť člennej rady ktorá bola volená kongresom a mala rôzne politické a vojenské právomoci. Ďalším významným orgánom je 21členné Politbyro s úlohou mimo iné kooperovať s masovými hnutiami ako UGTSARIO, UJSARIO či UNMS.

Avšak po tom ako sa Polisario ustálilo v utečeneckých táboroch táto organizácia prestávala vyhovovať požiadavkám. Bola rozšírená administratíva, pričom hlavným strediskom sa stalo mesto Tindouf. Situácia sa ešte skomplikovala s príchodom Sahrawskej republiky. Jej úrady sa s úradmi hnutia často prekrývali a nebolo ľahké ich rozoznať.

Po roku 1991 bol ale zmätok panujúci okolo hnutia, SADR a utečeneckých táborov predsa len trocha sprehľadnený. Bol zorganizovaný kongres na ktorom boli presne vymedzené organizácie a Polisario a SADR sa od seba jasne oddelili. Aj keď bolo potrebné vyriešiť niekoľko najmä personálnych otázok, nedá sa vôbec hovoriť o rozkole medzi týmito dvoma organizáciami. Proste len bolo potrebné urobiť poriadok aby mohol vývoj napredovať.

Ako už bolo povedané, aj samotné hnutie sa vnútorne stabilizovalo v roku 1991. Organizácia je vedená generálnym tajomníkom. Prvým bol El-Ouali, a v roku 1976 bol zvolený Mohamed Abdelazziz ktorý je vo funkcii doteraz. Generálny tajomník je volený kongresom (General Popular Congress - GPC) každé štyri roky. Delegáti sú menovaní z viacerých miest: kongresu sídliaceho v utečeneckých táboroch (tam sa volí každé dva roky), ženskej organizácie UNMS (Union Nacional de Mujeres – The National Union of Sahrawi Women, teda niečo ako Národná Únia Sahrawských žien), mládežníckej organizácie UJSARIO (Union de Juventud de Saguia el Mahra y Rio de Oro – the Youth Union of Safuia el Mahra and Rio de Oro, vo voľnom preklade Mládežnícka organizácia Safuia el Mahri a Rio de Ora), pracovníckej organizácie UGTSARIO (Union General de Trabajadores de Saguia el Hamea y Rio de Oro – The General Workers´ Unio of Safuia el Mahra andRio de Oro, teda niečo ako Všekbecná Únia Pracovníkov Sufuia el Mahri a Ria de Ora), a nakoniec delegátov z vojenskej zložky SPLA. Všetci obyvatelia tábora majú volebné právo v kongrese a zúčastňujú sa na administratívnej práci. Základným kameňom politickej štruktúry je bunka skladajúca sa z jedenástich členov. Majú rôzne úlohy zahrňujúce napr. distribúciu jedla, vody či zabezpečenie vzdelania v im zverenej oblasti. Taktiež sú súčasťou vyšších organizačných jednotiek ktoré sa starajú napr. o kooperáciu medzi jednotlivými tábormi. Zaujímavosťou je, že po formálnej stránke nie je zavedená žiadna ceremónia ani nič podobné čo by vymedzovalo členov hnutia. Za člena je považovaný každý, kto sa zúčastňuje na ich práci, resp. je obyvateľom tábora.

V rámci kongresu je najdôležitejším orgánom Generálny sekretariát rozhodujúci v najdôležitejších otázkach. Ten má viacero výborov, pričom každý z nich sa stará o špecifickú oblasť (obrana, diplomacia atď). Sekretariát z roku 2003 má 41 členov a bol zvolené v meste Tifariti v Západnej Sahare. Dvanásti členovia sú tajní, nakoľko pochádzajú z oblastí kontrolovaných Marokom. To je dôkazom ďalšej zmeny v politike hnutia, nakoľko z týchto oblastí nezvykávali byť členovia volení. Dôvodom bol napr. strach z infiltrácie či problémy s kooperáciou a koordináciou s nimi, nakoľko sa nachádzali na území kontrolovanom de facto nepriateľom. Pravdepodobne sa týmto spôsobom chce Polisario napojiť na protimarocké hnutia na Marokom kontrolovanom území a podporovať ich, a napojiť sa na stále silnejších tamojších aktivistov bojujúcich za svoje práva.

Pierre Olivier Louveaux prišiel do utečeneckého tábora Tindouf spolu s humanitárnou misiou, pričom sa venoval aj hnutiu Polisario. Došiel k záveru, že niektorí z vedúcich predstaviteľov hnutia uprednostňujú svoje vlastné záujmy pred ukončením konfliktu. Snažia sa posilňovať svoje politické, ekonomické a vojenské postavenie, pričom sa snažia profitovať s rozporuplného postavenia. Raz sa predstavujú ako vodcovia nezávislého štátu s vlastným teritóriom a populáciou, a inokedy o sebe hovoria ako o utečencoch ktorí potrebujú pomoc.

Polisario disponuje samozrejme svojou ozbrojenou zložkou ktorá zohráva ešte stále významnú úlohu. Je známa pod skratkou SPLA (Sahrawi Popular Army of Liberation, známa aj pod francúzskou skratkou ALPS). Veliteľom je generálny tajomník, no zároveň je SPLA napojená aj na SADR cez Ministerstvo obrany. Čo sa týka počtu príslušníkov, hovorí sa o čísle 6 000 – 7 000, no v prípade vojny sa hovorí o možnosti vyzbrojiť až 20 000 mužov. To ale nie je všetky. Každý muž aj žena v utečeneckom tábore vo veku od 18 rokov má za sebou výcvik. Ženy pri tom vykonávajú rôzne pomocné úlohy, ale aj ostrahu táborov v časoch vojny.

Hnutie Polisario
Hnutie Polisario. (Zdroj: BBB.co.uk.)

Spočiatku bolo hnutie zle vyzbrojené a vybavenie získavalo ako korisť od španielskych a neskôr marockých vojsk. Na prepravu boli používané akurát tak ťavy. Zlom nastal keď Polisario nadviazalo kontakt s Alžírskom ktoré ho začalo podporovať aj materiálne. Alžírsko dodávalo prevažne zbrane sovietskej výzbroje, ale od Španielov, Maročanov a Mauritáncov boli ukoristené aj zbrane americkej, francúzskej, juhoafrickej či britskej výroby. Polisario dokonca disponuje aj niekoľkými obrnenými jednotkami. Alžírsko mu dodalo aj niekoľko desiatok tankov a iných obrnených vozidiel (mnohé ale boli neskôr vrátené). Totálna marocká letecká nadvláda bola aspoň čiastočne obmedzená keď Polisario získalo niekoľko ľahkých protilietadlových rakiet. Tie okrem toho, že obmedzovali operácie marockých lietadiel a vrtuľníkov dosiahli aj niekoľko úspechov v podobe zostrelených strojov.

Polisario bolo medzi prvými kto úspešne nasadili terénne vozidlá proti silnejším nepriateľom ktorí disponujú aj množstvom obrnenej techniky. Nosným typom je Land Rover, no k dispozícii sú aj iné typy civilných vozidiel ktoré boli upravené na bojové nasadenie. Niekto by to mohol interpretovať ako neschopnosť hnutia zadovážiť si originálnu techniku, no Rovery s lafetovanými guľometmi sa ukázali byť počas náhlych prepadov výbornou zbraňou.

3. novembra 2005 sa Polisario v rámci snahe o získanie medzinárodného kreditu zaviazalo dodržiavať Ženevskú konvenciu zakazujúcu používanie pozemných mín. Dokonca sa samo pričinilo pri ničení ich zásob pod medzinárodným dohľadom. Na druhej strane, Maroko je jedným zo štyridsiatich krajín ktoré zmluvu nepodpísalo. Počas vojny boli míny využívané oboma stranami. Pod dohľadom misie MINURSO ale boli započaté čistiace operácie.

Polisario si osvojilo tradičnú taktiku tuzemských kmeňov, akurát ho prispôsobila moderným podmienkam. Vo svete je známa ako ghazzi, a je široko využívaná po celom svete. Voľakedy sa na diaľkové útoky používali ťavy, Polisario na tieto diaľkové útoky používa Land Rovery. Problémy nastali po postavení valu. To malo za následok rozmach v používaní delostrelectva a odstrelovačov. Počas bojov bolo na strane hnutia viacero výhod, ako napr. znalosť terénu, rýchlosť, moment prekvapenia a v neposlednom rade skúsení bojovníci. SPLA je považovaná za výborne organizovanú a dobre prispôsobenú tamojším bojovým podmienkam. Dokonca sa vyskytujú informácie, podľa ktorých pred vojnou v zálive (1991) študovala taktiku SPLA aj americká armáda.

Postupom času niektorí významní členovia hnutie opustili. Časť z nich prešla na marockú stranu, zvyšní odišli do zahraničného exilu. Najvýznamnejší z nich sú:

  • Ahmed Moulay M´Hamed: zmámi aj ako Ahmed Cherif, bývalý šéf Bezpečnostnej služby.
  • Ayoub Lahbib: jeden zo zakladateľov hnutia a prominentný veliteľ.
  • Bahir Dkill: jeden zo zakladateľov hnutia a vyslanec hnutia v niekoľkých krajinách.
  • Brahim Hakim: bývalý minister a vyslanec hnutia v Severnej Amerike.
  • Ghaouta Mohamed Ahmed Baba: vyšší úradník pre dohľad nad sčítaním obyvateľstva.
  • Ghoulam Najem Mouichame: vyslanec v Nemecku.
  • Guajmoula Bent Ebbi: bývalý veliteľ hnutia, pracuje v marockej administratíve.
  • Mohamed Selem Khatri: bývalý člen národného vedenia hnutia.
  • Hametti Rabani: bývalý minister spravodlivosti a kultúry.
  • Mustapha Bouh: bývalý politický komisár pre armádu.
  • Keltoum Khayati
  • Omar Hadrami: člen politbyra, šéf vnútornej bezpečnosti
  • Sidati El Ghallaoui: vyslanec hnutia v Ríme a na Malte
  • Mohamed Ahmed ben Omar Ouled M´Birek
Hnutie Polisario
Hnutie Polisario. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Zahraničné konexie hnutia ako už bolo povedané smerovali najmä k iným africkým štátom. Išlo spravidla o krajiny ktorých vláda bola silne anti-kolonizačne založená. Taktiež malo podporu niekoľkých sebe podobných organizácií ako SWAPO či MPLA. Okrem Alžírska a Líbye celý arabský svet bol na strane Maroka. Mauritánia sa už snaží do konfliktu nemiešať, Sýria a Južný Jemen zas nepodporujú hnutie priamo, no podporujú alžírsky postoj. Nejedna krajina spočiatku podporovali Polisario a uznalo ho, no neskôr svoj postoj zmenili. Konexie hnutia siahajú až na druhý koniec sveta, do Východného Timoru k hnutiu Fretilin. Obe strany často poukazujú na podobnosť ich boja.

Po Alžírsku a Líbyi je tretím najväčším podporovateľom hnutia Kuba. V polovici 80. rokov podpora Líbye ochabla, pretože krajina nadviazala úzke vzťahy s Marokom, to ale nevydržalo dlho. Mauritánia dlhodobo balancovala medzi Marokom a Polisariom. Prevládala podpora hnutia, no to bolo nakoniec jedno, pretože krajina sa prepadla do občianskej vojny. Aj keď Alžírsko vo veľkom podporovalo boj hnutia, po roku 1991 sa všemožne snažilo zabrániť obnoveniu bojov. Polisario sa taktiež snaž na svoju stranu získať USA a Francúzsko. Humanitárna podpora pochádza aj z rôznych medzinárodných organizácií, ako napr. WHO či UNHCR. Aj v Španielsku sa nájde niekoľko solidárnych organizácií ktoré poskytujú utečencom humanitárnu pomoc.

Najintenzívnejší bol konflikt v časoch Studenej vojny. No na rozdiel od mnohých iných podobných konfliktov sa neprepadol do sovietsko-amerického súboja. Maroko síce bolo podporované v boji USA, najmä za vlády Reagana, no ZSSR ani Čína nikdy na oplátku priamo nepodporili Polisario. Práve naopak, východný blok nechcel narušiť relatívne teplé vzťahy s Marokom, a arabským svetom všeobecne, a tak odmietol podporu hnutiu či SADR. A tak bolo Polisario odkázané na podporu Alžírska, Líbye a niekoľkých ďalších krajín, pričom v Európe bola podpora obmedzené len na niektoré krajiny (napr. Španielsko, Nórsko, Švédsko), a aj tak bola značne obmedzená len na humanitárny charakter. Po skončení studenej vojny ale začal záujem sveta o konflikt ochabovať, a to len sťažovalo ukončenie konfliktu.

Dnes už hlavný spor medzi hnutím a Marokom spočíva v uznaní SADR, teda v diplomatickom uznaní samostatnosti západosaharskej samostatnosti. Rok 2004 priniesol príjemné prekvapenie pre Polisario, keď SADR bola oficiálne uznaná Južnou Afrikou. V roku 2005 príklad Južnej Afriky nasledovala Keňa a Uruguaj. Taktiež sa zlepšili vzťahy s niekoľkými ďalšími krajinami, no ďalšie krajiny (Čad, Albánsko, Srbsko) odmietli SADR uznať.

Hnutia Polisario sa ukázalo byť životaschopnou a medzinárodne akceptovateľnou organizáciou ktorá dlhodobo zaznamenáva úspechy na diplomatickom poli. I tak ale k vyriešeniu sporu týkajúceho sa Západnej Sahary ostáva ešte dlhá cesta, a to bez ohľadu na to, kto získa navrch.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 26. 5. 2008